Odvaha v lese

Autor: Lenka Hruščáková | 26.9.2020 o 18:48 | (upravené 27.9.2020 o 7:11) Karma článku: 2,51 | Prečítané:  274x

Bolo mi povedané, že moje poviedky z lesa sú strašidelné. Preto ak sa bojíš, tak so mnou radšej nechoď do lesa.

Zase ma bolí cele telo. Chce sa mi plakať. V očiach sa mi už vytvárajú kvapky slaných sĺz a čakajú na vhodný moment, aby sa mohli dostať von. Plačem... Slzy už stekajú po tele a bojujú o miesto spolu s dažďovými kvapkami, ktoré mi tiež pristávajú na pokožke. 

Ocitla som sa znovu v bode, v ktorom sa neviem pohnúť dopredu, a z ktorého sa už ani nemôžem vrátiť späť. Začína sa zdvíhať veľmi silný vietor a rozšuchotáva všetko lístie, ktoré sa pri mne nachádza. Vo vzduchu je cítiť beznádej. A osamelosť. V snahe tomu uniknúť mi moja hlava začne prehrávať všetky tie momenty, kedy som sa ocitla niekde v teple vo vrúcnom objatí niekoho milovaného. Prehráva mi to ako film. Všetky tie bezstarostné momenty, v ktorých som... Nestihla som nasledovať svoje myšlienky, vietor sa rozhodol prerušiť to všetko a ukázať mi ako veľmi silný vie byť. Začali mi pristávať na tele už aj kusy zeminy zmiešanej s vodou. 

Neviem kam ísť. Ani len netuším. Neviem, kedy sa dostanem znovu na nejakú lúku a kedy znovu prejdem okolo nejakej živej duše. Mám pocit, že sa to už nikdy nezmení a ja navždy ostanem stáť na tomto jednom mieste. Som celá uzimená a premočená a nemám už silu s tým niečo urobiť. Nohy sa mi podlomili a moje telo sa usadilo na studenej a zablátenej zemi. 

Schúlila som sa do kĺbka. Buď to tu prežijem, alebo nie. Inej možnosti niet. V duchu som poprosila les, nech je ku mne dobrý. Nech ma ochraňuje, keďže sa nevládzem ochraňovať sama. Vyzeralo to dnes na poriadnu búrku. Korene stromov sa ledva udržali v zemi. Znovu som v duchu poprosila les, nech je ku mne dobrý. Nevládzem už. Zakryla som si tvár kolenami, nechcela som vidieť čo sa vonku deje. To, čo som prežívala vo vnútri bolo už dostatočne desivé. 

Neviem, či som zaspala alebo odpadla do bezvedomia, ale keď som znovu otvorila oči, bolo už po všetkom. Striasla som sa od chladu, aj od šoku, že som to nejako prežila. Zas.

Tu máš. Zohrej sa.“, povedal mi mladý muž, ktorý stál asi dva metre odo mňa a prehodil cezo mňa starú, ale teplú deku. Nezmohla som sa na slovo, ešte stále som bola v šoku. Muž sa postavil do môjho zorného uhlu a prerušil moje zamyslenie. „Les chráni odvážnych a ty si odvážna, lebo si sa rozhodla vstúpiť do lesa.“, povedal mi a mňa konečne zalial teplý pocit. „Ďakujem“,  povedala som v duchu lebo som sa ešte stále nezmohla na slovo a potom som si ľahla a znovu zaspala.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michaely Terenzani

Premiér mohol spomenúť radšej USA ako Mongolsko, hovorí Billy Altansukh

Sedemsto mŕtvych na Slovensku by v Mongolsku považovali za katastrofu.

Kremeľ bojuje o Arktídu. Postaví mestá, letiská aj ropovody

Megaprojekt môže ohroziť klimatické ciele.


Už ste čítali?