Cítim sa previnilo, že žijem vo svete, kde ešte stále pretrváva nenávisť voči inakosti

Autor: Lenka Hruščáková | 2.6.2020 o 23:56 | (upravené 3.6.2020 o 0:03) Karma článku: 3,94 | Prečítané:  937x

Dnes píšem z pohodlia svojho domova. Nemusím sa báť o svoj život. Mám všetko, čo k životu potrebujem. Strechu nad hlavou, pitnú vodu a jedlo v chladničke. Keď som vonku, nestretávam sa s rasistickými poznámkami. 

Ľudia ma neposudzujú na základe farby mojej kože. Neboja sa, že ich okradnem. Polícia sa do mňa nenaváža a nehrozí, že mi ublíži len kvôli farbe mojej pokožky. 

Bohužiaľ, nie každý má tieto privilégia. Vďaka posledným udalostiam vo svete si začínam uvedomovať, ako som žila s klapkami na očiach a nevidela problémy, ktoré prežívajú denno denne ľudia s tmavšou farbou pokožky. 

Cítim sa až previnilo, že žijem vo svete, kde ešte stále pretrváva nenávisť voči inakosti a kde za to musia ľudia platiť životmi. 

Neviem ako vyliečiť všetku tu spôsobenú bolesť a rany, ktoré so sebou nenávisť voči inakosti prináša, ale nechcem ostať ticho. Nechcem sedieť a nečinne sa prizerať. 

Chcem, aby sme si dokázali vážiť každú živú bytosť, bez rozdielu. Nech to je aziat, černoch, ind, róm, bohatý, chudobný, katolík, ateista, moslim, zdravý, či chorý... 

Nech môže každý z nás žiť svoj život bez strachu, že ho o ňho polícia v mene "spravodlivosti" pripraví. Nech to nie je len privilégiom určitej skupiny ľudí, ktorá spĺňa predvolené “kritéria“. Nech sa to stane právom každého, kto sa sem narodí.

Môžeme a musíme robiť lepšie než doteraz. Dúfam, že táto situácia otvorí oči a srdcia mnohým, a že generácie, ktoré prídu po nás, sa s nenávistným prejavom k inakosti stretnú už iba na hodinách histórie.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?