...narodil do dysfunkčnej rodiny. Málokto má to šťastie, že sa narodí do kompletne zdravej a funkčnej rodiny. Je viac tých, ktorí to šťastie nemali a preto mi príde veľmi dôležité, baviť sa o tejto problematike nahlas.
Ako malé deti, nevieme čo robiť so všetkými tými emóciami, ktoré v nás sú. Môžeme dokonca dostať aj nálepku "príliš" emotívne dieťa. Potrebujeme niekoho, kto nás nasmeruje a vysvetlí nám, prečo sa cítime ako sa cítime a pomôže nám, cítiť sa lepšie.
Emócie chápem ako vodu. Môžu byť v podobe pokojnej hladinky mora (keď s nimi vieme pracovať) alebo môžu byť ako ničivý hurikán (keď nás prevalcujú a nevieme čo s nimi). Samozrejme, každý z nás môže mať odlišnú intenzitu, s ktorou prežíva emócie, ale každé dieťa potrebuje, aby mu niekto skúsenejší, najčastejšie to je rodič, poradil a ukázal ako to zvládať. Čo sa deje väčšinou je, že dospelák, ktorý je na blízku si sám nevie poradiť so svojimi emóciami, a tak to bohužiaľ nedokáže adekvátne naučiť.
Okej, takže väčšina z nás sa nenaučí v detstve ako zdravým spôsobom zvládať svoje emócie. Aký bude teda následok?
Výsledkom bude, že sa z nás stanú dospelé bytosti, ktoré v sebe majú stále tie isté emócie, a správajú sa k nim tak, ako sa to doposiaľ "naučili". Tie hlasy, ktoré sa ozvú, keď prežívate sklamanie, strach, žairlivosť, hnev, smútok, hanbu, zlyhanie, bolesť. (tieto emócie sú vnímané ako "negatívne" a sú často tie, s ktorými potrebujeme najväčsiu pomoc, keďže s pocitom šťastia a radosti až takú pomoc nepotrebujeme, aj keď niektorí rodičia mohli svoje dieťa "naučiť" niečo dysfuknčné aj pri prežívaní pozitívnych emócii, napríklad ak sa dieťa až príliš teší alebo je až príliš úspešné, môže zrkadliť danému rodičovi jeho mizernú životnú situáciu alebo jeho nenaplnený potenciál, a môže byť za to pokarhané alebo ponížené...)
Takže ten hlas, ktorý sa ozve, keď sa vynorí emócia. Započúvali ste sa niekedy, čo ten hlas hovorí? Je to hlas vášho rodiča, že? Alebo niekoho iného, kto vás vychovával a mal na vás najväčší vplyv. Ak na sebe pracujete, je veľká šanca, že sa vás to už netýka a tento hlas pomaly nahradzujete, iným hlasom. Poďme si teraz povedať, ako tento hlas nahradiť.
V prvom rade, si uvedomte, že vy ste rodičom pre svoje emócie odteraz až navždy, už to nie sú vaši rodičia. Ich výchovná úloha skončila. (Malá vsuvka - do 8 rokoch je dieťa formovateľné a nasáva všetky informácie a programy ako špongia, ktoré sa do neho zapíšu.) Je to oslobodzujúce zistenie a zároveň veľká ťarcha na našich pleciach, čo? Áno, ale čím skôr začneme, tým ľahšie a lepšie sa nám bude žiť, to vám sľubujem.
Pocit vďačnosti za to, čo všetko ste do vienka a do batôžka za tých prvotých 8 rokov života dostali, je prým krokom. Oceňte všteko to dobré, z čoho môžete teraz čerpať, za čo ste vďační. Akokoľvek zlé to bolo, pokúste sa začať tým, že nájdete aj to, čo vás vaši rodičia naučili skvelo a za čo im teraz môžete poďakovať. Naučili vás ako tvrdo pracovať, ako byť zodpovedný, poctivý, skromný, slušný, láskavý k prírode, šetrný, ako si ceniť maličkosti, ako ... (doplňte si tam prosím čokoľvek čo sa vám tam hodí) a poďakujte vduchu za všetko dobré. Boli vám učiteľmi, či už si to uvedomovali alebo nie. Naučili vás aj veľa dobrého.
Pokračovanie v článku na mojom blogu.