Prečo sa cítime strateno a nevieme byť sami sebou

Autor: Lenka Hruščáková | 13.10.2018 o 21:57 | (upravené 13.10.2018 o 22:39) Karma článku: 1,88 | Prečítané:  724x

Keď som sa pýtala ľudí, čo pre nich znamená žiť autenticky, odpovedali mi, že žiť bez pretvárky, prirodzene tak ako to cítia, skutočne, tak ako malé deti, keď sú sami sebou. Žiť v súlade s tým, ako sa cítime. 

Je to sakra ťažké. Keďže nás to takto vôbec neučili. Každý jeden z nás sa naučil skrývať svoje pocity už ako malé dieťa. Ako sa k vám zachovali v detstve, keď ste povedali niečo nevhodné alebo keď ste napríklad cítili nejakú negatívnu emóciu? Pravdepodobne v každej rodine by sa našla nejaká emócia, ktorá nebola „v poriadku“ a teda nebola akceptovaná. Keď v  rodine nebol akceptovaný smútok, mohlo to vyzerať takto – keď ste boli smutní z nejakého dôvodu, vaši rodičia vám povedali: „Neplač. Nebuď smutný. Musíš byť stále veselý, usmievať sa, tváriť sa, že je všetko v najlepšom poriadku.“ 

Alebo keď sa v rodine napríklad neakceptoval hnev, mohlo to vyzerať takto„Nemôžeš sa hnevať, hanbi sa za to ako sa chováš, je to zlé, nehodí sa to teraz, aby si bol nahnevaný, musíš sa naučiť potlačiť svoj hnev, zamaskovať ho, naučiť sa ovládať, naučiť sa slušne správať, byť poslušným, dobrým, vzorným...“ Realita je taká, že nás všetkých učili potlačovať v sebe určité „negatívne“ emócie a tak sme ich potlačovali a potlačovali a zrazu sme tu, niektorí z nás neschopní rozpoznať a niektorí z nás neschopní precítiť a prijať niektoré z našich emócií. Pravdou je, že sa našich emócií bojíme. Čo máme robiť, keď sme naozaj príšerne smutní? Alebo extrémne nahnevaní? Nevieme...
Odpoveď je uvedomiť si emócie a precítiť ich. Nedovolili sme si to v detstve, musíme si to dovoliť teraz. Ako na to je vysvetlené napríklad v tomto videu.

Neautentickí ľudia, ktorí nie sú schopní byť sami sebou a prejavovať prirodzene svoje pocity bez toho, aby mali nutkanie niektoré emócie potlačovať, majú jeden spoločný rys – nemali dostatok zrkadlenia v detstve. V detstve potrebujeme, aby nám naše pocity niekto doslova odzrkadlil. Ak sa napríklad cítime smutne, ako malé dieťa, je to pre nás dosť intenzívna emócia a potrebujeme rodiča, ktorý k nám príde a povie nám „Ah, si smutný“ a vysvetlí nám prečo sa cítime ako sa cítime a nechá nás precítiť emóciu, bez toho aby ju chcel rodič OKAMŽITE potlačiť či OKAMŽITE zmeniť. Pokiaľ nám rodič dostatočne láskyplne neodzrkadlí v útlom detstve naše pocity, tak sme ako deti nadobudli pocit, že to, ako sa cítime je „zlé“, nemali by sme sa tak cítiť, nedovolíme si prejaviť sa autenticky, potlačíme emócie, aby sme boli ľúbení, akceptovaní a teda v bezpečí. 

Z takého jedinca sa môže neskôr stať tzv. chameleón- človek, ktorý sa mení na základe ľudí, ktorých má okolo, aby zapadol, aby sa zapáčil. V dospelosti sú takéto osoby veľmi často stratené, nevedia čo chcú od života, vo vzťahoch, nevedia, kto vlastne sú. Majú pocit, že na sebe musia neustále hľadať defekty a chyby, aby mohli konečne tie svoje chyby opraviť a dostať tak priazeň od druhých. 

Ak sa niekto nachádza v takejto situácií, jeho najväčšia túžba je byť milovaný preto, aký je, so všetkými chybami a nedostatkami, ktoré sa môžu javiť navonok. Túži po tom, aby mu niekto povedal „Milujem ťa presne takého, aký si. Nechcem aby si bol iný, krajší, lepší, úspešnejší...všetko je s tebou v poriadku a ja ťa milujem už teraz.“ Áno, nazývame to bezpodmienečnou láskou. Ak ju človek nedostal v detstve, bude po nej túžiť po celý zvyšok života. A drvivá väčšina ľudí ju v detstve nedostala, pretože ju nedostali ani naši rodičia, ani našich rodičov rodičia aaa tak ďalej. Ak sa nenaučíme ako dať takýto druh lásky sami sebe, nedokážeme ju dať druhým ľuďom. Mali by nás to naučiť v detstve, realita je zatiaľ iná. 

Ľudia, ktorí majú problém prejaviť svoje pravé já, nájdu samých seba, keď zistia čo je ich falošné já. Potrebujú experimentovať, skúšať. Nájdu to čo chcú, skrze to, čo nechcú, to čo milujú, ak zistia čo neznášajú, tzn. ak zistia čo je opačný extrém, polarita, kontrast. Zistia to skúšaním a pozorovaním, toto sa mi nepáči, tak musím ísť iným smerom. 

Cena za to žiť život, v ktorom nie sme sami sebou je príliš vysoká. Keď hovorím príliš, myslím tým naozaj extrémne, neskutočne, neznesiteľne príliš vysoká cena. Po nejakom čase... skôr či neskôr... zistíme, že tú cenu už nemôžeme ďalej platiť, už nedokážeme ďalej klamať, máme toho pokrk, viac sa už stratiť nedá, dosiahli sme vrchol smetiska, ktoré sme si stavali. V tom momente sa človek prestane báť. Nie je už nič horšie, než žiť život v klamstve. Keď sa rozhodneme žiť autenticky, môžeme stratiť extrémne významné, dôležité, podstatné veci a ľudí – blízkych ľudí, prácu, dokonca rodinu, ale v porovnaní s tým, žiť život, v ktorom klameme seba aj ostatných, je to stále na váhe niekde nižšie. V tom momente si človek môže dať povolenie a odvahu na to, aby žil život pravdivo, podľa toho ako to skutočne cíti.  

Ak sa vám článok páčil, pridajte sa k mojim odberateľom, prídu ďalšie.:)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Hrozí vojna medzi USA a Iránom?

Ropné zariadenie v Saudskej Arábii zbombardovali drony.


Už ste čítali?