Ako naše detstvo ovplyvní naše partnerské vzťahy - časť 1.

Autor: Lenka Hruščáková | 26.9.2018 o 15:13 | Karma článku: 3,25 | Prečítané:  1343x

Do 6 rokov nášho života sa zakorenia do nášho podvedomia takmer všetky presvedčenia, ktoré o sebe máme a takmer všetky myšlienkové programy, ktorými sa riadime.

Zámerom tohto článku nie je kritizovať nikoho (božechráň). Hlavným zámerom je poukázať na nejaké oblasti, ktoré vám môžu pomôcť v pochopení istých súvislosti. Mne to pomohlo, a preto to chcem predať ďalej. 

To, čo sa udeje do tohto kritického veku, ovplyvní ďalších 60 - 80 rokov, ktoré ešte budeme na svete. Do 6 rokov nášho života funguje predovšetkým emocionálna pamäť, od 6 rokov začne fungovať aj vizuálna pamäť. Toto je dôvod, prečo nemáme tak veľa obrazových spomienok z detstva, ale pamätáme si hlavne ako sme sa v tej chvíli cítili. To, ako sme sa cítili vtedy, ovplyvňuje náš život teraz. Zo všetkého najprv je potreba pochopiť prečo sa chováme, ako sa chováme, prečo sa cítime, ako sa cítime, prečo nás priťahuje istý typ človeka, prečo sa nám opakujú isté vzorce správania a vzťahová dynamika. Keď to pochopíme, tak je polovica práce za nami. 

Teraz si povieme, ako nás detstvo mohlo ovplyvniť, aké vzorce správania sme mohli nadobudnúť práve vďaka našim rodičom, ľuďom, ktorí nás vychovávali. Väčšina ľudí sa v tomto rozdelení nájde a nebude čisto jedným typom, ale kombináciou týchto rozdelení.  

  • Človek, ktorý je tzv. „people pleaser“, čiže ľudský potešiteľ– do tejto skupiny patríte, ak dávate pocity druhých na prvé miesto. Vaše vlastné pocity sú druhoradé a podstatné je to, aby boli druhí ľudia šťastní. V detstve mohli mať títo jedinci buď násilníckych rodičov, výbušných rodičov alebo zaneprázdnených rodičov, ktorí svoje deti ignorovali a nemali na nich čas (pod násilnickým správaním sa nemyslí iba fyzické násilie, tzn. ak ste dostali v detstve jednu výchovnú za ucho, ale myslí sa tým aj psychické či emocionálne násilie, tzn. keď dieťa nedostávalo primárnu lásku a pocit bezpečia, ktoré sa mu žiadalo). Dieťa sa muselo snažiť nad rámec svojich možností, aby bolo ľúbené a aby bol rodič spokojný a šťastný. Takéto dieťa mohlo nadobudnúť pocit, že jeho emócie nie sú až tak podstatné a dôležitejšie je to, aby bol spokojný a šťastný niekto iný – jeho rodič v tomto prípade. V dospelosti má potom takéto dieťa rovnakú tendenciu, postaviť svoje potreby až na druhé miesto, pretože sa bojí, že by ho partner/ka v opačnom prípade mohla opustiť.
     
  • Človek, ktorý zažil veľa trestov a zákazov v detstve– do tejto skupiny patríte, ak ste boli ako dieťa večne potrestaný za každú malú vec a chybu a ak ste sa cítili, že musíte okolo rodičov chodiť po špičkách. V dospelosti to potom môže vyzerať tak, že svojho partnera neustále trestáte  za každú malú chybičku. Ľudia patriaci do tejto skupiny majú problém s odpúšťaním, keď ich partner urobí nejakú chybu, majú pocit, že je to hodné potrestania, pretože aj oni boli v detstve potrestaní za každú malú blbosť. Niekde hlboko majú zakorenené, že bez potrestania nemôže prísť odpustenie. Títo ľudia sú veľmi prísni sami na seba, aj na svojich partnerov. Majú veľmi silný negatívny vnútorný hlas a majú problém odpustiť sami sebe.
     
  • Človek, ktorý nevie odkomunikovať svoje pocity– ľudia patriaci do tejto skupiny očakávajú, že im druhí ľudia budú čítať ich myšlienky. Keď sú vo vzťahu a sú nahnevaní na svojho partnera, tak očakávajú, že ich partner bude vedieť presne dôvod, prečo sú nahnevaní. Títo ľudia si myslia „Som nahnevaný/á a ty by si mal vedieť prečo a nebudem ti to ani vysvetľovať“. Ich partner pritom vôbec ani len netuší čo sa deje a to ich ešte viac nahnevá. (Túto potrebu, aby nám partner vedel čítať myšlienky si nesieme v sebe všetci ešte z obdobia, keď sme boli v lone matky. Nepotrebovali sme nič urobiť, nič povedať a bolo o nás dokonalo postarané - keď sme boli hladní, bol nám zabezpečený prísun jedla bez akejkoľvek námahy. Ach... keby to tak len mohlo fungovať aj v dospelosti. Keby sme nič nemuseli urobiť a nič povedať a boli by všetky naše potreby naplnené. Nesieme si to z prenatálneho obdobia a snívame o tom naivne aj so šedivými vlasmi na hlave. Je to prirodzené každému človeku. Len ľudia v tejto skupine majú túto potrebu ešte o niečo väčšiu a intenzívnejšiu).  Príčina problémov s komunikáciou svojich pocitov môže prameniť z detstva, ak sa v detstve snažíme vyjadriť a ukázať svoje emócie, či už slovne, plačom alebo krikom, a keď nám rodičia povedia – buď ticho, prestaň plakať - neprisúdia tomu dostatočnú dôležitosť a váhu, a pošlú nás ako dieťa do detskej izby, pretože sa tým nechcú zaoberať, nepríde im to dostatočne dôležité. Dieťa nedostalo príležitosť, povedať ako sa cíti, byť vypočuté a odkomunikovať otvorene a úprimne svoje pocity. 
     
  • Človek, ktorý má problémy s opustením vo vzťahu– ak ste mali rodiča, ktorý vás niekedy opustil alebo sľuboval, že príde na nejakú dôležitú udalosť a neprišiel alebo vás opustil vtedy, keď ste ho najviac potrebovali, môžete patriť do tejto skupiny. V dospelosti sa to môže prejaviť rôzne, niektorí ľudia sa rozhodnú nepripustiť si druhých ľudí k sebe a nemať tak blízke vzťahy vôbec. Majú problém ľuďom dôverovať. Alebo sa z takýchto detí stane opačný extrém a to človek, ktorý sa upne na svojho partnera, ponorí sa do vzťahu a celé jeho šťastie závisí na druhom človeku. Majú hlboko zakorenený strach, že ich raz partner opustí. Majú tendenciu ostávať dlhšie v nezdravých vzťahoch. Majú strach z toho, že by sa ich partner od nich emocionálne alebo inak odpojil, pretože aj oni zažili toto odpojenie v detstve. 
     
  • Človek, ktorý spochybňuje vlastnú realitu– rodičia sa hádajú a dieťa to buď vidí na vlastné oči alebo počuje z izby, na ďalší deň sa dieťa opýta rodičov prečo sa hádali, o čo vlastne šlo. Rodičia zahrajú divadielko, že sa predsa nič nestalo, všetko je v poriadku a oni sa vlastne vôbec včera nehádali, že dieťa muselo zle počuť. Čo sa deje na nevedomej úrovni je, že dieťa začne spochybňovať svoju realitu. Takéto deti sú veľmi neisté a v dospelosti sú to nerozhodní jedinci, pretože si neveria. Nepočúvajú svoju intuíciu, úplne sa od nej odpojili, ľahšie sa chytia do pasce a sú ľahšie manipulovateľní, keďže neveria ani tomu, čo videli na vlastné oči alebo zažili na vlastnej koži. Spochybnia svoju realitu. 
     
  • Človek túžiaci po pozornosti – tzv. drama queen – do tejto skupiny patria deti, ktoré sa v detstve naučili, že ak budú robiť niečo zlé, získajú tým konečne pozornosť svojich rodičov. Rodičia mohli byť buď zaneprázdnení alebo mali tieto deti viac súrodencov, a tak sa im nedostalo dostatok pozornosti. Dieťa sa naučilo, že ak vyrobí problém, tak získa pozornosť. V dospelosti môže takáto osoba vytvárať neustále drámu v situáciách, kde to nie je vôbec potrebné, pretože si stále myslí, že vytvorením negatívnej situácie dostane pozornosť. 

V ďalšom článku vysvetlím ďalších 5 rozdelení - Človek, ktorý v detstve dostal všetko, čo chcel, tzv. rozmaznané dieťa , Človek, ktorý si nesie hlboký pocit hanby z detstva, Človek, ktorý musel byť dokonalé dieťa, tzv. perfekcionista, Človek, ktorý vyhľadáva povolenia u druhých ľudí, Človek, ktorý mal v detstve príliš bojazlivých a ochranárskych rodičov. 

Tieto informácie sú prevzaté z videa https://www.youtube.com/watch?v=Vk-pRQSxGSs, kanál Nu Mindframe, pokiaľ viete po anglicky a máte záujem dozvedieť sa viac, odporúčam :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Hrozí vojna medzi USA a Iránom?

Ropné zariadenie v Saudskej Arábii zbombardovali drony.


Už ste čítali?