Generačné rozdiely – čo s tým, keď sa nechápeme?

Autor: Lenka Hruščáková | 12.7.2018 o 19:11 | (upravené 12.7.2018 o 20:22) Karma článku: 3,83 | Prečítané:  1265x

Milujem cestovanie vlakom. Milujem to, pretože sa mi vtedy dobre číta, píše a pozoruje ľudí. A ako to už býva zvykom, niekto sa mi prihovorí, zdieľa so mnou svoj životný príbeh a poskytne mi tak námet na knihu. Ako práve dnes...  

Cestovala som so starším párom, pani mohla mať tak 60, bola rozhodne veliteľkou rodiny. Mala silnú stavbu tela, zdravé vlasy a vrásky na čele. Jej manžel bol rovnako starý, vyzeral byť trochu nemotorný, veľa nenahovoril a keď niečo povedal, nedávalo to zmysel. A tak radšej počúval.

To je vaša sestra?“ opýtala sa ma pani, keď moja sestra vstala a šla na záchod. 

Áno.“ odpovedala som. 

Podobáte sa. Nie výzorom. Vy ste tmavá, ona svetlá, ale stavbou tela. Aký je medzi vami vekový rozdiel?“ a takto začala naša debata nad generačnými rozdielmi. 

Mám takú skúsenosť, že ľudia sú veľmi výreční, keď sa cítia bezpečne. Rozviaže sa im jazyk a už to ide samo. A tak sa vždy dozviem o inom životnom príbehu, o iných nesplnených či splnených snoch, o iných útrapách či radostiach. 

Pani sedela oproti a spustila na mňa: „To viete, tá mladšia generácia, ktorá sa narodila do doby internetu, tie deti sú diametrálne odlišné. Nerozumiem im. Vôbec. Čo je to teraz s tými mladými, že si všetci odrazu musia plniť sny? Pche! Za našej doby žiadne takéto výstrelky neboli!“ pohoršovala sa. Vrásky na čele sa jej zúžili.

 „A tie tetovania! Kto to kedy videl! Za našej doby mali tetovania iba kriminálnici a väzni! Dnes je to masová záležitosť!“ pokračovala v jej monológu. „Pozerám na vás, či náhodou nemáte nejaké tetovanie.“ a prezrela si ma. Vyzerala, že sa jej uľavilo, keď žiadne nenašla. 

Mám!“ povedala som s miernym úsmevom na tvári a ukázala som jej svoje tetovanie, ktoré mám na zápästí. Neodradilo ju to, a tak pokračovala ďalej: „Moja dcéra vyštudovaná matfyzáčka, prvotriedna študentka, a zrazu si zmyslela, že si chce splniť sen – byť bodyfitnesskou! Musela tomu radikálne podriadiť celý svoj život!“ sťažovala sa pani a pozerala na mňa s miernou neistotou v očiach. 

Už som to nevydržala, hoci ma jej vášnivý monológ bavil, rozhodla som sa jej do toho vstúpiť: . „Viete, generačné rozdiely sú tak veľkého rázu, že máme my aj vy pocit, že sme z iných planét. A nemáme ďaleko od pravdy. Naozaj sme extrémne odlišní v myslení. To ale neznamená, že je niečo s vami alebo nami zle. Čo je potreba je extrémna dávka vzájomnej tolerancie. Sympatie sú v podobnostiach, a tak sme si automaticky veľmi nesympatickí. Preto sa musia mladí ľudia, aj staršia generácia naučiť tolerovať všetko odlišné, nové, opačného názoru. To, že niečomu alebo niekomu nerozumieme, ešte neznamená, že sa musíme izolovať, zapchávať si pred tým oči aj uši. Obe strany sa môžu obohatiť, pokiaľ toho sú schopné.“ odpovedala som jej asi nejako takto alebo trochu menej sofistikovanými slovami, ale podstatu som zastihla. 

Pani prikyvovala a ja som mala pocit, že sme na podobnej vlnke. Nedalo mi to a pokračovala som srdcervúco ďalej. „K tým nesplneným snom, to máte takto... väčšina mladých ľudí si nechce na smrteľnej posteli povedať – a sakra, urobil by som ešte toto a toto, keby som mohol, viac by som robil toho a toho, splnil by som si sny. Dnešná generácia sa bojí toho, že by zomreli nenaplnení. S tým sa úplne stotožňujem. Ľutovať nebudeme to, čo sme urobili, ale to, čo sme neurobili a chceli sme.“ zakončila som hlbokým výdychom a pani ma už prerušovala. 

To je tak zvláštne. Pracovala som so starými ľuďmi a najšťastnejší neboli tí, ktorí si splnili všetky svoje sny, mali kariéry, zážitky... áno ukazovali mi fotky, kde všade boli, čo všetko dokázali... ale čo z toho, keď zostali na konci toho všetkého sami? Najšťastnejší mi prišli tí, ktorí zasvätili svoj život niekomu inému. Pomáhali, starali sa o rodiny, o deti. Nemysleli až tak na seba, neboli tak egocentrický. Držali sa viac pri zemi. Toto dnešnej generácií chýba.“ dodala s miernym sklamaním a hnevom. V tomto som jej dala za pravdu.

„A čo s tým vašim tetovaním, nebudete to ľutovať o 20 rokov, keď sa vám už bude páčiť niečo iné?“ uškrnula sa. Téma tetovanie je naozaj vďačná, najmä, keď sa o nej bavíte so staršou generáciou. „Ja tak vôbec nepremýšľam.“ odpovedala som jej. „Asi až tak nepremýšľam nad dlhodobými dôsledkami a žijem tu a teraz.“ dokončila som vetu a obe sme pochopili, že zmýšľame naozaj každá úplne inak. 

Ani myslenie 25 ročného človeka, ani myslenie 60 ročného človeka nie je nesprávne. Je len proste odlišné. Neexistuje jediná správna odpoveď, jediné správne riešenie, či názor. Až keď si uvedomíme, že v rozdielnosti nie je nepriateľ, pochopíme, že všetci sa od seba môžeme niečo naučiť. Ja od Vás milá paní z vlaku, ako sa aj napriek všetkému snažíte milovať svoju dcéru a akceptovať jej rozhodnutia. Viem to, lebo ste mi to sama povedala. Ako sa aj napriek všetkému snažíte zobrať si zo života to najlepšie, čo môžete. Ako sa aj napriek našim rozdielnym mysliam, dokážeme hodinu príjemne rozprávať. Ste mi inšpiráciou. 

Do-nabudúceho-videnia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Hapal prekvapil, Slováci vyhrali rozdielom triedy

Novému trénerovi národného tímu Pavlovi Hapalovi premiéra vyšla.


Už ste čítali?