Umyjem si zuby, oblečiem sa a nasadím si masku

Autor: Lenka Hruščáková | 10.11.2016 o 14:15 | (upravené 10.11.2016 o 15:50) Karma článku: 4,97 | Prečítané:  656x

Čo keby sme odrazu prestali všetci klamať?! Alebo ešte lepšie.... Čo keby nám zostával týždeň života?! 

Keby nám ostal týždeň života asi by sme v sekunde prestali robiť to, čo práve robíme
a povedali si :  „Dopr**** čo chcem ešte stihnúť?!!!!!!!!!

Pravdepodobne by sme sa psychicky zrútili.

Alebo možno vás podceňujem. Možno máte úžasné životy, so smrťou ste zmierení a žijete autentický život, v ktorom ste úprimní sami k sebe a k ostatným.
Bravo! Ak áno, tak to prosím naučte aj ľudí okolo vás a zdieľajte svoju múdrosť.<3

Smrť je geniálna v tom, že dokáže v sekunde pretvoriť priority a zmýšľanie.

Ľudia o tom napísali knihy a natočili filmy. Vo filme Nedotknuteľní bolo v závere povedané jedno múdro: „Na konci bude záležať iba na dvoch veciach. Ako veľmi si miloval a ako veľmi ťa milovali.

To si snáď robia srandu nie?! My sa tu celý život ženieme za kariérou, diplomom, uznaním, a neviem čím ešte a ono bude záležať iba na láske?!!!!!

Znie to ako vtip, ale nie je.

Koľko ľudí prežije kvôli strachu nenaplnený život a koľko ľudí sa v živote svetu neotvorí?

Síce som nezomrela, ale ani som nežila. A to bol presne dôvod, ktorý ma donútil zamyslieť sa sama nad sebou. Čím môžem ja prispieť tomuto svetu a čo tu chcem zanechať ? Na odpoveď je ešte skoro, predsa len, som mladá.
A aby som mohla byť stará a múdra musím byť mladá a hlúpa. 
Ale vedela som, že prvý krok k tomu, aby som ŽILA bol ,aby som začala tvoriť.
A tak som začala cvičiť jógu, písať, a trochu aj fotiť a maľovať. 

Prestala som sa pozerať na to, čo odo mňa chcú druhí. Alebo čo si myslím, že chcú. 
A začala som od nuly. ..Blank.. Prázdno... Som tu iba ja. ČO CHCEM A KTO SOM?!
To je otázka, ktorú som si kládla každý deň a ktorá sa stala mojim kompasom.

Učili nás, prevažne nás Slovákov a Čechov, aby sme boli poslušní & slušní, aby nás mali ostatní radi a aby sme sa im zapáčili.

Nechcem hádzať všetkých do spoločného vreca, ale čo si tak všímam, ľudia riešia veľmi podobné problémy ako ja, len o nich nehovoria nahlas.

Je príjemnejšie nosiť masku a byť zahalený rúškom anonymity.

Názov článku je trochu provokatívny (ako inak). Ale viem o čom hovorím. Už od detstva som si vytvárala falošné identity, písala pod pseudonymom a doteraz mám svoje vlastné stránky o ktorých nikto nevie. Umyla som si zuby, obliekla sa a nasadila si masku. Jupíí. Môžem ísť von.

Bez otvorenia nemôže nastať hĺbka a zostáva to na povrchu.

Akonáhle sa človek niekomu otvorí a sprístupní svoje zmýšľanie, tak dáva príležitosť nahliadnúť hlboko do svojej duše. Ak sa človek neotvorí, tak ho nikto nemá šancu hlbšie pochopiť.

Svoje myšlienky a úvahy som si nechávala celý život pre seba. Veď ma aj tak nikto nepochopí... Veď si o mne pomyslia, že som blázon.

Lenže zrazu som zistila, že keď píšem, tak sa liečim. Že mi to pomáha utriediť si myšlienky a dať ich preč z hlavy na papier.
Keď som začala zdieľať svoje články, tak mi začali písať ľudia.
WOW, pomyslela som si.
Oni ma chápu!
Ľudia dokonca myslia podobne a riešia podobné veci ako ja!

A keďže som sa cítila dosť často nepochopená, tak zistenie , že v tom nie som sama, že nie som až taký exot ako som sa domnievala, mi dodalo neopísateľnú radosť, odhodlanie a motiváciu.

Možno tam vonku existujú ďalší ľudia, ktorí hľadajú odvahu. Ktorí sa domnievajú, že im ostatní nerozumejú.  

Prestať nosiť masku mi trvalo asi 22 rokov a dá sa povedať, že práve od toho momentu som začala mať hlboké vzťahy a začala byť viac sama sebou a menej si klamať.

Netvrdím, že s ľuďmi zdieľam celý svoj život. Alebo že by som už z toho nemala strach

Niektoré veci čakajú na to, až si ich vyriešim a nadobudnem v nich stabilitu.
Pretože odhaľujem svoju ranu, ktorá má ešte chvíľku byť zalepená leukoplastom, aby sa mohla usušiť.

A na tom nie je nič zlé. Nechcem zdieľať všetko :) Mám rada svoj privátny ostrov, na ktorý sa z času na čas odoberiem a chcem tam byť sama.  

Keď ale mám čo povedať a hlavne ak je to niečo, čo som pochopila a dokázala som zmeniť svoj starý vzorec či návyk, tak sa o to rada podelím. 

Chcem to zakončiť citátom, ktorý si v sebe nesiem už dlho, ale až teraz ho začínam skutočne žiť.  

Je lepšie byť nenávidený za to, kto si, ako byť milovaný za to, kto nie si."

PS: Ver mi. Je to asi stokrát lepší pocit. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan vracia milióny, ktoré doňho investovali. Jeho šéf je spokojný

Bývalý nemecký cyklista Ralph Denk založil pred siedmimi rokmi amatérsky tím, teraz je medzi elitou. Aj vďaka Saganovi.

EKONOMIKA

Ako narastú platy vo Volkswagene a čo s obednou pauzou

Finálna dohoda je pri tretej tarifnej triede vyššia.

EKONOMIKA

Vážny podivne nakúpil pre Sociálnu poisťovňu ďalšie autá

Poisťovňa tvrdí, že nové autá musela nakúpiť.


Už ste čítali?