Lenka Hruščáková
Prečo sa z nás vytráca ľudskosť?
Zamýšľam sa nad tým, čo sa s nami ako ľuďmi stalo, a aký kus reparácii nás ešte čaká.
Som veľmi zvedavý človek a rada si veci robím po svojom. Verím, že čím viac pochopím samú seba, tým ľahšie sa mi bude žiť. Keď mám čo povedať, neostávam ticho. IG @hruscka Zoznam autorových rubrík: práca na sebe, vzťahy naše každodenné, detstvo, deti, výchova, Nezaradené, liečenie sa z perfekcionizmu, les, Súkromné
Zamýšľam sa nad tým, čo sa s nami ako ľuďmi stalo, a aký kus reparácii nás ešte čaká.
V niektorých veciach nie sme iní, než keď sme boli 5 ročné dieťa. Stále chceme byť ľúbení a podporovaní v našich snoch. Toto sa nezmenilo a ani sa nikdy nezmení... Ale jedna zaujímavá vec sa s pribúdajúcim vekom udeje.
Nedávno som si vypočula veľmi zaujímavý podcast od Morgan Harper Nichols, v ktorom mi ukázala zaujímavú perspektívu ako pozerať na veci, ktoré zdieľame...
Ďalšie až príliš dôležité zistenie na to, aby som si ho nechala iba pre seba. Taktiež je za mňa dosť neintuitívne a paradoxné, čo ešte viac naštartovalo moju zvedavosť.
Mám pocit, že tieto slová píšem predovšetkým pre všetky ženy, ktoré sú strachom z nepopularity poznačené a paralyzované omnoho viac ako muži.
Mám ešte potrebu dotknúť sa tejto témy z iných uhlov. Čím dlhšie týmto životom kráčam, tým viac si uvedomujem aké je dôležité vedieť vystáť samotu.
Je to ťažké priznať si to. Najmä sama pred sebou. Ale všetko, čo vyslovím alebo zazdieľam nahlas, prechádza prísnym filtrom „a pochopia ma?“
Ak by som mala povedať jednu vlastnosť, za ktorú by som ľudí najradšej ukameňovala (samozrejme s maximálnou nadsádzkou), tak by to bola ich arogancia keď si dovolia meškať...
Je prirodzené, že keď strácame kontrolu nad tým ako sa veci vyvinú, začneme pociťovať úzkosť a strach. V tejto neistej dobe, ktorú momentálne máme, to je vidieť veľmi zreteľne.
Nastane niekedy okamih, kedy si budem môcť skutočne oddýchnuť? Kedy už nebudem musieť byť toľko v strehu a byť vždy pripravená vziať nohy na plecia, ak by to bolo potreba?
Túto myšlienku musím dostať z hlavy na papier a podpísať sa pod ňu. Jednoducho musím, je to srdcovka. Celý život som si myslela, že je dôležité stať sa populárnym človekom.
„Mala by som.“ keď to počujem, zvyšuje sa mi krvný tlak a môj vnútorný rebel sa hlási o slovo. Chce vykričať do celého sveta, že to bude podľa neho a na žiadne „mala by som“ nebude reagovať.
Keď som premýšľala, ako lepšie opísať túto každodennú návštevu, napadlo mi podať to skrze tento jednoduchý príbeh.
Zistila som jednu vec, keď svojim negatívnym myšlienkam verím, trpím a keď ich spochybňujem, netrpím. Znie to zvláštne, kontroverzne, paradoxne.
Milujem stretávať zaujímavých ľudí a zbierať ich životné príbehy. Vždy ma fascinovali ľudia, ktorí majú niečo odžité a hovoria z vlastných skúseností.
Pravda je taká, že mi tento rok ubehol neskutočne rýchlo. A som za to aj veľmi rada. Neviem sa dočkať konca roka a chcem, aby bol ten nový stokrát lepší.
Bolo mi povedané, že moje poviedky z lesa sú strašidelné. Preto ak sa bojíš, tak so mnou radšej nechoď do lesa.
Ide zima, dni sa skracujú. Poznám to sama na sebe, že práve v tomto období sa potrebujem o svoju psychickú a duševnú pohodu starať ešte viac.
Odmalička som zbožňovala všetky magické a transformačné príbehy, filmy a knihy, vždy keď som videla nejaký takýto film...
A tak pokračujem ďalej. Píšem, tvorím si a zdieľam, aj keď to ešte nie je dokonalé a podľa mojich predstáv. Je to nepríjemne a cítim sa zraniteľne, keď tvorím a zdieľam niečo so svetom.