Pamätám sa na to, že keď sa narodila moja o dva roky mladšia sestra, tak som sa na ňu veľmi tešila. Nový človiečik v rodine. Lenže keď som zistila, že sa teraz budem musieť o rodičovskú lásku deliť, veľmi rýchlo sa z prvotného nadšenia stala žiarlivosť. Mami venuj sa mne a ľúb iba mňa! Sebecké ja viem, čo už, dva roky som žila ako prvorodený jedináčik. Až prišla na svet moja sestrička, aby mi mohla dať životnú lekciu.
Čím som staršia, tým si viac uvedomujem, aký je to neskutočný dar mať sestru. Dokonca mám dve, obe mladšie. Ak máte sestru, určite pochopíte o čom teraz budem písať.
Často sme sa so sestrou bili, hádali a „nekamarátili sa“. Mali sme aj obdobia, kedy sme si vôbec nerozumeli. Dokonca sme sa jedna druhej vyhýbali, lebo sme si akosi prekážali a nemali si čo povedať.
Často sme sa tiež úprimne tešili jedna z druhej, dali sme si vytetovať rovnaké tetovania na znak našej lásky, plakali sme jedna druhej na ramene od šťastia, aj od bolesti. Pomáhali sme si navzájom a chránili sa.
Aj keď sme si vynadali a nechceli sme sa už viac vidieť, tak sme vedeli, že tu aj tak budeme navždy pre seba. Žiadna okolnosť to proste nedokáže zmeniť. Môžeme byť aj na druhých koncoch sveta, môžeme sa aj roky nevidieť a nerozprávať, ale naše srdcia na seba nikdy nezabudnú.
Keď sme boli malé, tak sme si chceli postaviť spoločný dom, kde by sme žili so svojimi manželmi (tento nápad nás už našťastie prešiel:D). Dokonca sa nám snívali aj rovnaké sny.
„Boli sme prepojené. Duševne. A sme doteraz.“
Síce už nežijem doma a so sestrou si píšeme iba občas, vždy keď prídem domov, alebo si na ňu spomeniem, tak cítim blízkosť. Nemusím nič vravieť a ona ma chápe. Z mojej mimiky vie ihneď všetko vyčítať. Často sme na rovnakej myšlienkovej vlne. Aj keď sme obidve úplne iné vo svojej podstate, vo veľa názoroch sa rozchádzame a nevieme nájsť spoločnú reč, aj keď si občas nerozumieme a nechápeme jedna druhú, aj tak sme tu pre seba. A viem, že to tak bude navždy. Je to presne ten druh vzťahu, kedy by som obetovala svoj život na jej záchranu a zároveň jej občas vylepila facku.
Jedny z najkrajších spomienok z detstva mám práve so svojou mladšou sestrou. Keď sa na to teraz pozerám spätne, tak si myslím, že by som sa cítila veľmi osamotene, keby som ju nemala. Bola proste parťák do koča aj do voza. Keď sme sa nudili, tak sme vymýšľali, čím sa zabavíme, keď sme mali starosti, tak sme si proste zaklopali na dvere. Keby jej nebolo, nikdy by som neprekonala detskú ješitnosť a žiarlivosť, nikdy by som sa nenaučila deliť a zdieľať. S nikým sa mi nikdy nestalo, že by som sa cítila tak veľmi na "rovnakej vlne" ako s ňou.
„Keď sme sa nudili, tak sme vymýšľali čím sa zabavíme, keď sme mali starosti, tak sme si zaklopali na dvere.“
Keď sme cítili, že nám rodičia nerozumejú, tak nás ukľudňovalo, že si rozumieme aspoň my.
V podstate sme si navzájom pomáhali dospievať a vďaka tomu, že sme v detstve držali často pri sebe, boli sme silnejšie. Nekládli sme si zbytočné servítky pred ústa a dávali sme si úprimnú spätnú väzbu, čo bolo často aj dôvodom hádok. Často sme spolu snívali o tom, ako raz vyrastieme a splníme si svoje sny. Podporovali sme sa v tom, čo bolo pre nás dôležité. Keď sme písali knihy, hrali uragán (haha), keď sme začali tancovať, keď sme napríklad zozbierali z ulice kamienky, nafarbili ich nejakou striebornou farbou a predávali sme ich ako "čisté striebro" na ulici. Nikdy sme sa nenudili a všetko bolo možné. Keď sme nemali skutočný barbie domček, tak sme vzali krabice a začali si ho stavať! A bolo to hodné umeleckého ocenenia. Keď sme cítili, že nám rodičia nerozumejú, tak nás ukľudňovalo, že si rozumieme aspoň my.
Tento vzťah je úprimný, aj z toho dôvodu, že keď sa jednej z nás nedarí, tak spolu smútime a snažíme sa nájsť riešenie, keď sa nám naopak darí, naše srdcia sa tešia. A to je presne ten stavebný kameň, ktorý robí tento vzťah jedinečným.
Našu o desať rokov mladšiu sestru ľúbime rovnako, a spadá pod ochranné sesterské krídla. Sestry sú darom od Boha. Ja za tie svoje ďakujem a aj keď sú občas na zabitie, tak majú v mojom srdci doživotné miesto.
„Sme sestry. Nikdy nezabudni, že keď spadneš, tak ťa zodvihnem... len čo sa dosmejem. “
