Deti sa na nič nehrajú a neboja sa byť sami sebou.
Do určitého veku sa deti nevedia pretvarovať. VĎAKA BOHU!!! Hovoria a robia to, čo cítia a čo majú na srdci. Ak sa im niečo nepáči ihneď to dajú najavo. Ak vás milujú, viete to za sekundu. Dieťa totiž nemusí zastávať žiadnu úlohu a hrať žiadnu rolu. Je milované, akceptované a prijímané také, aké je (predpokladajme že to tak je, aspoň do určitého veku, kým sa neprejaví typické „musíš a nesmieš“). Ale do tej doby je dieťa milované iba preto, že existuje. No nie je to krásne? Byť milovaný bezpodmienečne... Toto sa nazýva skutočná LÁSKA. Milovať nezištne a bezpodmienečne. A predpokladajme, že sa väčšine detí do určitého veku naozaj takejto lásky dostáva.
Čo ale potom, keď je dieťa už staršie, a odrazu mu niekto začne hovoriť :
„Toto nesmieš. Toto musíš. Nebuď taký. Buď radšej taký. Keď to neurobíš, nebudem ťa mať rád. Keď to urobíš, budem ťa ľúbiť... a podobne“
To dieťa, ktoré bolo doteraz ľúbené iba preto, že sa narodilo, sa zrazu ocitne v situácií, kedy už preto aby ho mali radi, musí splňovať určité podmienky. V lepšom prípade ho rodič nechá vyvinúť sa podľa vlastných predispozícií (pozn.autorky: montessori výchova), v tom horšom ho chce nasilu pretvoriť na niečo iné, neprirodzené dieťaťu samotnému.
Moje deti v nemocnici mi dokazujú ako veľmi túžia deti po tom, aby boli akceptované. Sú na detskej psychiatrii, čo znamená, že ich správanie nie je adekvátne a oni tam sú na „prevýchovu“. Je to náročné, keďže deti, ktoré tam sú, nemajú často prijateľné správanie a naozaj by to chcelo, aby sa upokojili a polepšili. Lenže...mojou „prácou“ keďže tam chodím ako dobrovoľníčka je hrať sa s nimi a prijať ich také, aké sú. Snažím sa o to najlepšie ako viem. Nechcem ich súdiť. Už počuli veľakrát, že sa majú zmeniť. Ja nechcem byť iba ďalší človek, ktorý im povie, že s nimi niečo nie je v poriadku. Rozhodla som sa, že tam budem preto, aby som im ukazovala, že to, akí sú hlboko vo vnútri, je úplne v poriadku.
Každé jedno dieťa si zaslúži byť pochopené, akceptované a bezpodmienečne ľúbené.
Pochopiť tieto deti nie je vôbec ľahké. Nevidím do ich príbehov, ale viem, že v sebe majú veľa zranenia a strachu. Násilné alebo agresívne správanie nemôžem tolerovať. Ale viem, že aj to pramení z nejakého hlbšieho dôvodu. Nechcem ich nasilu meniť. Verím ale, že svojím prístupom do nich zasejem nejaké zdravé semienko, ktoré možnože neskôr dorastie.
Keď sa ale vrátime k tomu, že v neskoršom veku už dieťa nie je milované bezpodmienečne, tak sa o to úpenlivo snaží potom po zbytok svojho života... Celý život sa bude snažiť a bude chcieť, aby bolo ľúbené a akceptované, z čoho môže prameniť jeden veľký strach. Strach byť sám sebou. Ukázať svetu kto v skutočnosti som. Veď čo keď ma potom nebudú mať radi a nebudem sa im páčiť. A takýto človek sa potom naučí, ako nebyť sám sebou a ako sa úspešne pretvarovať. Nie je to vôbec jednoduché pochopiť, že iba keď sme v súlade sami so sebou, môžeme byť naozaj šťastní. V opačnom prípade nežijeme život podľa seba, ale podľa toho, ako to chce niekto iní. A to je naozaj smutné.
Deti nás prijímajú presne takých, akí sme. Vráťme im tento prístup na oplátku i my.
Je dobré vedieť, kto v skutočnosti sme.
Je dobré nehanbiť sa za svoju skutočnú podstatu a milovať sa takí, akí naozaj sme. S chybami a nedostatkami. Komplet.
Je dobré pochopiť, že pre určitý dôvod sme sa sem narodili a máme tu niečo zanechať. A to "niečo" zistíme ak budeme sami sebou, nebudeme sa na nič hrať, budeme počúvať svoje srdce a milovať seba i ostatných bezpodmienečnou láskou.
Týmto prianím to ukončím a lúčim sa:-)
