Všetci by sme radili. Ako by si sa mal zachovať, čo by si nemal robiť, na akú cestu sa máš vydať atď. Odkiaľ, že máme v sebe ten pocit spasiteľa a radcu ? Veď my často nevieme pomôcť a poradiť sami sebe keď je potreba.... Ale ostatným by sme radili jedna radosť... My samozrejme vieme, čo by mali robiť, alebo čo by nemali.... To je predsa jasné nie? Nie.
Dnes som premýšľala nad tým, či mám nejakého človeka v živote, ktorý by ma bol schopný a ochotný iba počúvať. Bez toho aby vznášal súdy alebo mi radil. Pretože som sa potrebovala fakt vyrozprávať. Dostať to zo seba von. A vedela som, že na správne riešenie a odpoveď si vystačím sama, a že na to všetko prídem. Ale potrebovala som cítiť prítomnosť druhej osoby a všetko mu vysypať na čistý tanier, vidieť čo na ňom bude, a sama ho stráviť. Bez cudzej pomoci a bez ich aj keď dobre myslených, ale zbytočných rád a pripomienok. Už viem prečo sa hovorí pes najlepší priateľ človeka. Práve preto...
Verím tomu, že človek má VŠETKY odpovede sám v sebe. Napriek tomu ich hľadá vonku. A nie v sebe. Občas je to ťažké, najsť odpoveď, ale pokiaľ sa dostatočne stíšime, započujeme tam ten hlas, ktorý nás VŽDY nasmeruje správne a dá nám tú najlepšiu možnú odpoveď.
Verím tomu, že žiadneho učiteľa ani radcu v živote človek nepotrebuje. Len je ťažke počuť ten hlas. Keďže bol skoro celý život utišovaný. Už od mala predsa vedeli všetci všetko lepšie než my. Naši rodičia vedeli, čo je pre nás správne. Kam máme ísť na školu, čo robiť po škole, akou cestou sa vydať, vyšľapali pre nás chodníček a povedali-choď. A my sme išli. A náš hlas sme zanechali niekde v kolíske, keď sme ešte nerozumeli dospelákom a tak sme sa mohli riadiť iba podľa našich vlastných potrieb.
Ja som sa celý život riadila podľa zásad, ktorým som uverila. Podľa rád, ktoré mi dala moja maminka (v tej najlepšej viere, ja viem), ktoré mi dali učitelia, kamaráti, ktoré mi dala spoločnosť a tak ďalej. Veľmi často som šla „proti sebe“. Necítila som že je to správne, no napriek tomu som to urobila, pretože to bolo „správne“ pre nich.
Zvykla som si na ten pocit zrady samej seba. Preto keď som bola už staršia, tak som sa dostala do veľmi nepríjemných situácií. Kedy by som najradšej zobrala všetky nohy na plecia a zutekala OKAMŽITE. Napriek tomu som tam v tej chvíli zostala a usmievala sa. Pretože som sa bála. Bála som sa urobiť to, čo cítim, čo je správne pre mňa, čo mi hovorí srdce. Konala som hlavou, podľa naučených právd, ktoré ale neboli moje. A preto som zostala aj keď som chcela utekať. Alebo naopak utekala aj keď som chcela zostať. Žila som v strachu. V chaose. V neistote a večnej nespokojnosti.
Musel prejsť istý čas, kedy sa mi podarilo zbaviť sa nálepok, ktorými som sa olepila, a ktoré na mňa nalepili ostatní. Až neskôr som pochopila, že zradiť vlastné vnútro, vlastný hlas, je to najhoršie čo môžete sami sebe urobiť. Oslobodila som sa, zhodila bremeno, vyletela z klietky a začala kričať, lietať, tancovať, všetko po čom moje srdce v tej chvíli zatúžilo.
Chcelo to a stále chce veľa odvahy a sily ísť proti prúdu. Proti predstavám ostatných. Pretože si myslia, že vedia, čo je pre mňa správne. Ale bohužiaľ (alebo našťastie) nie. Nik iný nevie lepšie ako JA.
Preto som začala počúvať už iba jediné- samu seba. Viem, že sa nemusím báť. Pretože už sa viac nezradím, nepôjdem proti sebe, a hlavne budem utekať, keď to tak budem cítiť a to mi dodáva práve tu potrebnú odvahu a silu.
Už sa nebojím vstať a bojovať za to, čomu verím. Bojovať sama za seba. Pretože som si vybudovala pevné základy, a môže prísť aj hurikán, ale moje kráľovstvo bude držať pokope:) Pretože je vybudované na základe lásky, prijatia a pochopenia. A svetlo je nezničiteľné :)
Buďťe svetlom aj Vy. To vám želám.
